reklama

Silný odkaz pre súčasnú generáciu mladých: My tu budeme žiť a máme obrovskú silu

Je nás spolu viac ako milión a každým rokom sa k nám pridávajú ďalší. A teraz sme zistili, že v tejto krajine nás nemajú problém zabiť, keď sa nám veci nepáčia, Juraj Čokyna, autor príhovoru z jari 2018.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Tento príhovor je súčasťou knihy My sme tí, na ktorých sme čakali, ktorú pripravuje iniciatíva Za slušné Slovensko v spolupráci s Artforom a kreatívcami z Novej Cvernovky. Podporiť jej vydanie môžete na tomto odkaze.

Prvýkrát som mal ten pocit pred rokom

Zuzana Hlávková je o rok mladšia ako ja. Študovala v zahraničí, vrátila sa späť, išla pracovať do štátnej správy, lebo tak sa to vo vyspelých krajinách robí. Tam chcú, aby pre nich robili ambiciózne a šikovné hlavy, lebo dokážu prichádzať s dobrými nápadmi, vedia veci robiť inak.

Potom Zuzane minister Lajčák po lopate vysvetlil, že je naivná, lebo sa niektorým veciam odmietla prispôsobiť. A vyhodil ju. Vyhodil ju, nie ľudí, ktorí dohodli kartelový biznis, hoci v podstate „za drobné“.
Na Slovensku bežná prax. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale v niečom to bolo iné. Vtedy nám, mladým, dnešná generácia politikov povedala: „Poďte pre nás robiť, ale nečakajte, že sa vám prispôsobíme.”

Je nás veľa.

Veľa nad tým rozmýšľam aj teraz.

Martina a Ján boli presne v mojom veku. Obaja robili svoju prácu, zaujímali sa o spoločnosť, do ktorej sa narodili, veľa vecí im vadilo a jeden z nich sa o tom rozhodol písať. Ján to robil tak dobre, že ho museli zabiť. Robil to tak dobre, že ich museli zabiť oboch.

Obrázok blogu

Mali dvadsaťsedem rokov a celý život pred sebou. Určite by bol dlhší ako život preťaženého expremiéra po infarkte. Oni tu chceli žiť a aj to bolo vidieť. Aj preto ich zabili. Dovoľte mi preto, prosím, najskôr povedať pár viet mojej generácii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najstarší z nás mali deväť, keď vzniklo samostatné Slovensko. Najmladší z nás sa narodili, keď malo Slovensko päť. Je nás spolu viac ako milión a každým rokom sa k nám pridávajú ďalší. To my tu budeme žiť. A teraz sme zistili, že v tejto krajine nás nemajú problém zabiť, keď sa nám veci nepáčia. V tejto krajine nás neváhajú bez akýchkoľvek výčitiek vyhodiť, keď sa ozveme, že niektoré veci tolerovať nebudeme.

Preto stojíme na námestiach. Preto organizujeme protesty. Preto sa často snažíme zapájať do projektov, kde to nie je v prvom rade len o nás a našich bruchách. Lebo to my tu máme žiť. To nás sa raz naše deti budú pýtať, čo za krajinu sme im to nechali.
Máme obrovskú silu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Toto je sila, ktorú si naša generácia začína uvedomovať. Toto je sila, ktorú si naša generácia musí uvedomiť ešte viac. Toto je sila, ktorú musíme my všetci, spolu, pretaviť do niečoho oveľa dlhodobejšieho, ako sú tieto protesty.

Výmena pár ľudí vo vláde nestačí!

Výmena strán vo vláde nestačí!

Predčasné voľby nestačia!

Lebo kto príde po nich? Naozaj to bude všetko dobré?

Musíme byť k sebe úprimní. Tak, ako máme v rukách veľkú silu spraviť zo Slovenska lepšie miesto na život, tak máme v rukách silu všetko pokaziť. Vidím veľmi veľa mladých ľudí, ako nosia zelené stranícke tričká. Vidím veľa mladých, ako v lese behajú s puškami a potom pochodujú námestiami. Vidím veľmi veľa mladých ľudí, ktorí si neuvedomujú hodnotu tej modrej vlajky s hviezdičkami, ktorá veje pri tej slovenskej. Vidím veľmi veľa mladých ľudí, ktorí tápu pri otázke, čo a ako by chceli zmeniť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dajme sami sebe odpoveď, spravme to skôr, ako našu generáciu zneužije zvrátená ideológia.

Na čo vlastne čakáme?

Mal som asi štrnásť, keď som prvýkrát čítal Mňačkovu knihu Ako chutí moc. Pointou je, že po moci zostáva pachuť, že moc mení človeka. Zo zapáleného revolucionára sa po rokoch stáva potentát odstrihnutý od reálneho života. Takto nie, povedal som si už vtedy.

Lenže komu potom nechať moc rozhodovať o našich životoch?

Mám strach, mám úprimný strach, že moc spraví z človeka karikatúru, že je človeku lepšie bez nej. No bude potom výsledok lepší?

Posledné mesiace, posledné roky nám ukazujú, že nie. Lebo jediné, čo sa stane, je, že moc zoberú ľudia, ktorým je úprimne jedno, čo všetko sa s ňou dá spraviť. Koľko vecí sa dá zlepšiť. Koľkým životom sa dá pomôcť. Koľkým vraždám sa dá predísť.

Nemám rád patetickosť, ale toto je naozaj čas, aby sme si všetci, čo tu stojíme, odpovedali na otázku:

Kto, ak nie my, kedy, ak nie teraz?

Obrázok blogu

My všetci musíme zabrániť tomu, aby sa našim mladším súrodencom, našim deťom stalo niečo podobné ako Zuzane, Jánovi a Martine.

Kedy, ak nie teraz, keď nás počúvajú, by sme mali povedať, že do toho ideme?

Dokedy chceme čakať a nechať o nás rozhodovať iných?

Záujem robí zázraky. Čo teda robiť?

Je niekoľko možností. Prvou je bojovať pasívne – podporovať poctivých novinárov, kupovať si predplatné, stáť za slušnými, rozumnými ľuďmi. Druhou možnosťou je dobrovoľníctvo. Obetovať svoj čas a zapojiť sa do niečoho zmysluplného. Meniť svoj dvor, ulicu, venovať sa seniorom alebo deťom.
Treťou možnosťou je aktívne sa zapojiť do politiky. Vrátiť jej pravý zmysel. Zapojiť sa do komunálnych volieb, prihlásiť sa o členstvo v strane, byť aktívnym, zapájať sa do verejného života.

No hlavne, nebojme sa spájať!

Počul som, že na východe vraj nič nie je. Ale keď som sem pred rokom a pol prišiel žiť, veľmi rýchlo som zistil, že v každom jednom meste je skupina ľudí, ktorí sa snažia meniť svoje okolie. Majú to často veľmi ťažké, ale robia to. Sú v Košiciach, Prešove, Bardejove, Michalovciach, Trebišove, Poprade, Gelnici.
Nemusíme sa báť, že v tom zostaneme sami.

Lebo to, čo nás spája, je záujem. Záujem o túto spoločnosť, záujem o našu krajinu, záujem o to, aby sme tu mohli lepšie žiť. Na to však musíme dobre počúvať hlasy ľudí, ktorí tu dnes s nami nie sú. Musíme dobre počúvať, čo hovoria, aby sme dokázali zastupovať aj ich, aby nemali pocit, že ich nikto nepočúva.

Musíme dobre chápať, prečo si myslia to, čo si myslia, aby sme ich dokázali presvedčiť, že to môže byť aj inak. Musíme ich počúvať a ponúknuť im víziu lepšej krajiny. A musíme oveľa viac hovoriť o tom, čo chceme, nie, čo nechceme. Nie sme na to sami.

Chcem slušné Slovensko.

Chcem Slovensko, kde sa o seba zaujímame oveľa viac.

Chcem Slovensko, kde sa človek nebude báť, že keď sa postaví špinavostiam, odnesie si to on,
a nie vinník.

Chcem Slovensko, kde každý jeden človek, bez ohľadu na farbu pokožky, na sexuálnu orientáciu, na vierovyznanie či zdravotné problémy, dostane šancu žiť slušný život.

Chcem Slovensko, kde navzájom rozumieme svojim problémom, lebo sa spolu rozprávame.

Chcem Slovensko, ktoré bude veriť demokracii, a preto je tak dôležité, že to vidíme na vlastné oči – že demokracia je robota. Ale taká, ktorá má zmysel.

Po týchto protestoch už viem, že nie som sám. Je mi nesmierne ľúto, že som na to prišiel až potom, ako zabili mojich rovesníkov.

Martina a Ján, ďakujem. Ďakujem, že ste nás prebrali. Teraz je to všetko v našich rukách a ak už nechceme, aby sa nám ďalej smiali do očí, musíme spraviť to, čoho sa boja najviac.

Ísť do toho a nahradiť ich.

Nezabudnime na to, že my sme tí, na ktorých sme čakali!

Juraj Čokyna

Kniha príhovorov My sme tí, na ktorých sme čakali obsahuje 63 autentických prejavov prednesených na zhromaždeniach a pochodoch Za slušné Slovensko, ktoré sa od 2. marca do 22. júna 2018 konali v desiatkach miest na Slovensku a v zahraničí. Nech pre nás tieto slová nie sú iba spomienkou, ale najmä záväzkom pre naše ďalšie činy, ktoré musia nasledovať. Viac o pripravovanej knihe sa dozviete na stránke Startlab.

Za slušné Slovensko

Za slušné Slovensko

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Za slušné Slovensko je občianska iniciatíva, ktorá vznikla ako reakcia na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Pokračujeme v úsilí, ktoré sme spoločne na námestiach začali. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu